www stránka
PaedDr. Jany Humeníkovej
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


    

 

 

 

BELASÝ ZVONČEK

 

 

     Milí kolegovia!

 

     Tí, ktorí pracujete s talentovanými a nadanými malými recitátormi, určite dobre poznáte únavné listovanie v detských časopisoch či hľadanie správnych „na telo ušitých“ textov v knižniciach. Často som chodievala z okresných kôl súťaže Hviezdoslavov Kubín sklamaná, keď som videla, že deti s výrazným umeleckým prednesom boli neúspešné kvôli nesprávnemu výberu textu. Rady porotcov zneli:   

     

Nesiahajte len po obľúbenom básnikovi Milanovi Rúfusovi!“ alebo

„Nevyberajte texty starých „otrepaných“ autorov!“ a pod.

 

 

     Preto som sa rozhodla napísať pre deti básničky, ktoré by sa im ľahko pamätali, mali dej, priamu reč, zaujali ich. Využívam ich nielen pri prednese, ale aj pri nácviku dramatizácie a pri motivácii na vyučovacej hodine.

     Na svojej www stránke by som Vám chcela predstaviť svoju knihu Belasý zvonček, ktorá vyšla v roku 2000. Nachádza sa v nej 16 básní, ktoré krásnymi ilustráciami obohatila moja kolegyňa Mgr. Hedviga Čišková. Nebolo jednoduché nájsť sponzorov, pretože o sponzorovanie detskej literatúry nie je veľký záujem. Napriek všetkým počiatočným ťažkostiam mám z nej dnes veľkú radosť, pretože sa dostala k tým, ktorým som ju venovala:

 

 

„S láskou všetkým deťom…“

 

 

PREDNES

 

     Predstavujem Vám dve /deťmi najčastejšie prednášané/ básne z knihy Belasý zvonček:

 

 
SVETLUŠKA

 

         Počuli ste, milé deti,                                      Natiahla sa trošička,

         o muške, čo v noci svieti?                               pretrela si očičká:

         Jožko si už s Ankou šušká:                            „Jojoj, vetrík, pozor daj,

         „To môže byť len Svetluška!“                          na lampášik nefúkaj!“

 

        Uhádli ste raz, dva, tri,                                    Nepočul ju priateľ milý,

        Janko, aj ty prisadni!                                      fúkal, fúkal z celej sily.

        O Svetluške poviem vám,                                Nepomohol krik, plač, ston,

        pretože ju dobre znám.                                   lampášik jej vyhasol.

 

        Jedného dňa muška malá                              „Čo si počnem zvečera?“

        pod kríčkom si sladko spala.                           zosmutnela chudera.

        Celú noc však tu i tu                                       Slnko zašlo za hory

        svieti všetkým na cestu.                                  a lampášik? – Nehorí!

 

        Bolaže to únava!                                              Zbadal ju vtom mesiac zhora:

        Spala by až do rána,                                       „Svetluška, či nie si chorá?

        keď tu zrazu pod kríček                                  Na lúke sú všetci, iba…

        zatúlal sa vetríček.                                          svätojánska muška chýba.“

 

        Pošuškal jej do uška:                                      „Ach, mesiačik, beda mi,

        „Vstávaj, vstávaj Svetluška!“                             môj lampášik nehorí!

        Nepočula jeho slová,                                       Čo si počnem v lese sama,

        fúkol teda zas a znova.                                    bez pomoci, až do rána?“

 

        „Svetluška, zobuď sa hneď,                            Veľký nárek, plač a vzlyk,

        na čistinku rýchlo leť!                                     zľutoval sa mesiačik.

        Chystá sa tam veľká sláva,                              Obrátil tvár k mliečnej ceste:

        bude noc svätého Jána!“                                 „Hviezdy moje, sem sa! Kde ste?

                                                                       

                                                                               Spravteže mi po vôli,

                                                                               nech lampášik zas horí!“

                                                                               Už sa vetrík s jednou vznáša,

                                                                               ukladá ju do lampáša.

 

                                                                               A čo bolo, deti, ďalej?

                                                                               Muške zmizli slzy z tváre.

                                                                               Tancovala do rána

                                                                               po celú noc na Jána.   

 
 

 

 
 
KÁČER

 

       Ťuki – ťuki v jeden večer                                Pri rybníku: Šup do vody!

         ozvalo sa spod krídla.                                     Zrazu mama pozerá:

         Mama kačka natešene                                   „Deti moje, je vás deväť…

         hneď to krídlo zodvihla.                                 Nevidím tu káčera!“

 

         A tu ľa – ľa koľká krása                                 „Káčer, káčer!“ volá, kričí,

         na ten svet sa prediera!                                 behá vôkol rybníka.

         Víta mamka deväť kačíc,                                Hľadajú ho aj sestričky,

         desiateho káčera.                                          bolaže to panika!

 

         Pred nedávnom tiché hniezdo,                      Keď tu zrazu z druhej strany

         teraz je v ňom krik aj chlad.                          vedie mama zbojníka.

         Túliaže sa všetci k sebe,                                 „Predstavte si, dcérky milé,

         kým utíši mamka hlad.                                  schoval sa mi do kríka!“

 

         Netrvalo teda dlho                                         Kačica sa zlostí, hnevá:

         a sú mocné ako nik.                                      „Čože si to za káčera?

         „Zajtra, deti, pripravte sa,                              Všetky sestry z tvojho rodu

         ukážem vám náš rybník.“                              obľubujú bystrú vodu.“

 

         Ustráchane kričí káčer:                                 Potom nežným hlasom vraví:

         „Ale, mamka, to snáď nie?                             „Káčer, syn môj jediný,

         Ešte máme riedke pierka,                              chceš počúvať z každej strany,

         nezvládneme plávanie!“                                 že si hanbou rodiny?“

 

         „Káčer, káčer!“ hrozí mama,                          „Nie, nie, mamka, nesklamem ťa,

         „viac tie reči nechcem čuť!                             už aj idem s vami,

         Zajtra budeš plávať s nami,                           veď mám pierka vymastené

         či máš, či nie, na to chuť!“                             a na nôžkach blany!“

 


         Skoro ráno v čele radu

         cupká kačka – mater

         a hneď za ňou deväť kačíc,

         desiaty je káčer.

 

 

          

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 
 
DRAMATIZÁCIA
 

 

     Básne z mojej knižky môžete využiť aj pri nácviku deťmi veľmi obľúbenej dramatizácie. Uvádzam príklad dramatizácie básne Pytačky.

 

 

PYTAČKY

 

Postavy: rodina Lienkovcov /otec, mama, dcéra/, ruža, včielka, truhlík, pavúk,        rozprávač

 

SCÉNA:     V popredí ruža, pri nej kľačí lienka, ktorá usedavo plače, utiera si oči, smrká nos do kvetného lupeňa. V pozadí otec a mama Lienkovci vítajú vo svojom domčeku truhlíka a pri stole debatujú.

Rozprávač:      Plakávala malá lienka

                         pri potoku do lupienka.

                         Chodila tu každučký deň

                         zmočiť slzou kvetný lupeň.

Ruža:               „Prečo plačeš, lienka malá?“

Lienka:            „Ty by si sa vari smiala?

                         Nešťastie ma stretlo, ruža,

                         pavúka mám brať za muža!

                         Zajtra príde na lúku,

                         popýtať ma o ruku.

                         A ja som si truhlíka

                         vybrala za ženícha.“

Rozprávač:      Zavzlykala lienka zasa,

                         až sa ruža celá striasla.

SCÉNA:     Truhlík pokorne hľadí na otca, prosebne spína ruky, mama sa drží oboma rukami za hlavu, otec nesúhlasne krúti hlavou a nakoniec vyháňa truhlíka z domu. Ten odchádza zo scény.

Lienka:            „Truhlík otca prehovára,

                         by nenútil ma do vydaja.

                         Otec búcha po stole,

                         že si stojí na slove.

                         A to slovo že už dal,

                         pavúkovi, by ma vzal.“

SCÉNA:      Na scénu vybieha včielka, ktorá do košíka zbiera z kvetov peľ.

Rozprávač:      A už zasa nárek veľký,

                         prišlo ruži ľúto lienky.

                         Vtom zbadala malú včelu,

                         ako zbiera zrnká peľu.

Ruža:                „Lienka milá, lienočka,

                         veďže sa ťa pavúk dočká!

                         Ukážeme vtip aj um,

                         prejdeme mu cez rozum!

                         Nebudeš mu mladuchou!“

Lienka:            „Ruža, neznáš pavúkov!“

Ruža:               „Lupene si chytro zhrň,

                         staň si na ne, odlom tŕň!

SCÉNA:      Lienka si utiera slzy a vezme si od ruže jeden tŕň.

Ruža:               „Ten môj tŕň ťa veru, veru,

                         z lienky premení na včelu.

                         A či pavúk včelu rád?

                         Bojí sa jej akurát!“

SCÉNA:     Lienka radostne podskočí, zodvihne tŕň nad hlavu a veselo sa zakrúti.

Lienka:            „Tŕň je moja záchrana!

                         Nezaspím až do rána.

                         Nebude ma ten mať rád,

                         vďaka, ruža, za nápad!“

SCÉNA:      U Lienkovcov čakajú pytača. Otec číta noviny, mama zametá a lienka pobehuje, usmieva sa a tŕň si skryla pod sukničku.

Rozprávač:      Ráno lienka s úsmevom

                         pobehuje veselo.

                         Tŕň si skryla pod krídelká,

                         len čo pytač buch na dvierka.

SCÉNA:     Na scénu prichádza pavúk. Len čo zabúcha, rodičia vystrašene pozrú na dvere. Otec skladá noviny, mama odkladá metlu a rukami si prihládza zásteru. Iba lienka sa stále usmieva.

Pavúk:             „Tak som tu a hneď od dverí

                         pýtam ruku vašej dcéry!“

Mama:             „Najprv by sa slušilo,

                         pozdraviť nás úctivo.“

Pavúk:             „Ale načo toľko rečí,

                         či ja neviem, čo sa svedčí?

                         Vychovaný som ja dobre,

                         bozkám ruku milej svokre.

                         A ty, svokrík premilený,

                         daj mi ruku tvojej lieny!“

Mama:             „Čože sú to za pytačky?“

Rozprávač:      vraví mama lienke plačky.

                         Otec iba ticho stál,

                         pavúka sa veľmi bál.

SCÉNA:      Pavúk priskočí k lienke, tá sa k nemu

                 otočí chrbtom a pichne ho tŕňom.

Rozprávač:      Ten však k lienke skočil rýchlo,

                         keď ho strašne niečo pichlo.

                         Odskočil až k druhej strane,

                         vyzeral už nahnevane.

                         Lienka sa však usmievala,

                         akoby nič nechápala.

                         Šúchal si bok:

Pavúk:             „Joj, ach, ech!

                         Či som ti ja na posmech?“

Lienka:            „Prepáč, ty si nemehlo,

                         zlomil si mi žihadlo!“

Pavúk:             „Čo to vravíš?“

Lienka:            „Iba to, že mám, aha

-         žihadlo.“

Pavúk:             „A ty máš byť moja žena

                         so žihadlom ako včela?“

Lienka:            „Ty si prišiel na pytačky?“

Pavúk:             „Nechcem ťa už,“

Rozprávač:      vravel plačky.

Pavúk:             „Koho by to napadlo,

                         že budeš mať žihadlo?“

Lienka:            „Ale toto!“

Rozprávač:      dupla stroho.

Pavúk:             „Nie, nie, svokrík, vraciam slovo!“

Rozprávač:      Utekal ten z domu lienky

                         chvatom, skokom, bez myšlienky.

Rozprávač:      A Lienkovci? Moji milí!

                         Hneď a zaraz pochopili,

                         že ich dcéra milená

                         inému je súdená.

                         Truhlík len po lienke túži,

                         za to šťastie vďačia ruži.

                         A či dá sa, no povedzte,

                         stáť tej veľkej láske v ceste?

 SCÉNA:          Lienkovci sa objímajú, lienkinu ruku podávajú truhlíkovi. Lienka a truhlík tancujú, mama si utiera slzy.

                          Na scénu prichádza trieda, obkolesia tancujúcu lienku s truhlíkom a veselo spievajú:

 

 

 

PIESEŇ

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


1. Dnes je na čistinke slávnosť preveľká,

veď sa nám vydáva naša priateľka.

                                                  Spievame si všetci hoja, hojaja,

                                                  máme veľkú radosť z tohto vydaja

 

  2. Truhlík šťastím žiari, spieva s nami tiež,

dopadlo to dobre. Prečo? To už vieš.

                                                 Spievame si všetci hoja, hojaja,

                                                 máme veľkú radosť z tohto vydaja.

 

                                             3. Pavúk iba z kúta smutne zazerá,

                                                 že mu ušla taká chutná večera.

                                                 Spievame si všetci hoja, hojaja,

                                                 máme veľkú radosť z tohto vydaja.

 

 

 

 

 

MOTIVÁCIA

 

     Básne z tejto knižky využívam aj pri motivácii na hodinách prírodovedy /napr. Kvapka menom Kamila – kolobeh vody v prírode, Mrak – význam vody pre život na Zemi alebo Porada – ochrana životného prostredia/.

 

 

KVAPKA MENOM KAMILA

 

         Čľupla kvapka do rybníka                                 Potom stíška každá kvapka

         rovno medzi rybičky,                                         usína už bez strachu.

         spadla z neba vysokého                                     Počkajú, kým povyrastú,

         a s ňou kvapky – sestričky.                                v mäkkom bielom oblaku.

        

         Donedávna na belasom                                     A o chvíľu?

         oblaku sa vozila                                                

         malá kvapka nezbednica,                                  Pozrite sa von oblokom

         vlastným menom Kamila.                                  na ten tanec vo vzduchu!

                                                                                   To tancujú kvapky dažďa:

         Ale teraz vráťmeže sa                                         na nôžke, na hlave, na bruchu…

         pekne hneď na začiatok,

         veď v prírode – to je jasné,                                 Čľupla kvapka do rybníka

         vždy musí byť poriadok!                                    rovno medzi rybičky,

                                                                                   spadla z neba vysokého

         Keď slniečko krásne hreje                                a s ňou kvapky – sestričky.

         v celom našom chotári,

         z riek, rybníkov i potokov                                  Donedávna na belasom

         vodička sa odparí.                                              oblaku sa vozila

                                                                                   malá kvapka nezbednica,

         A už stúpa vodná para                                       vlastným menom Kamila.

         hore k bielym oblakom,                                    

         tam sa schladí, vzniknú kvapky,                        A tak by sme bez prestania              

         hľadia na zem so strachom.                               hovorili o vode,

                                                                                   ktorá takto dookola

         „Čo si teraz, čo počneme,                                  obieha nám v prírode.

         tak ďaleko od zeme?

         Z tej výšky sa hlava krúti!“                                

         nariekajú zhrozené.                                           

                                                                                                      

         Na to sestrám vraví kvapka…

         Viete, ktorá? Kamila!

         „Len čo trochu podrastieme,                                                          

         do tanca vás pozývam!                                      

                                                                                                                

         Z nášho tanca vždy má radosť

         vysmädnutá suchá zem.“

         Jej hlas počuť už zďaleka:

         „Kvapky dažďa sem sa – sem!“

 

 

     Knihu Belasý zvonček nájdete v kníhkupectvách, ale môžete si ju objednať aj